Odvtedy, čo sa so mnou rozišiel priateľ, nie som schopná „žiť“, iba prežívam. Snažím sa viac športovať, chodiť do prírody, medzi ľudí, na chvíľu zabudnem, ale potom sa mi všetko zase vráti a ja sa trápim myšlienkami, kde je, s kým, čo asi robí. On mi to práve tiež neuľahčuje, pretože sa neustále ozýva (čo mi vždy dá nádej, stále ho milujem), napíše pár správ, občas ma pozve k sebe, ale potom zase mlčí, ignoruje ma. Robí to so železnou pravidelnosťou, napriek tomu, že vie, ako veľmi ma to bolí. Chcela by som sa pohnúť ďalej, ale takto sa stále točím dookola a stojím na mieste. Nedokážem sa od neho odpútať.
Najhoršie na tom je, že nechápem samú seba, prečo o neho toľko stojím. Až na pár krásnych okamihov sa ku mne veľmi pekne nesprával, keď som mu povedala pravdu, bol zlý. Slová prepáč, ďakujem, ospravedlňujem sa mu tiež nič moc nehovoria. Za všetko som vždy mohla ja. Pritom on len klamal, klame ďalej, napriek tomu, že som mala v ruke dôkazy, každú chvíľu iná žena. Akonáhle ho prestala baviť, spomenul si na mňa. Drví ma myšlienka, že na inú bude hodný, bude ju venovať svoj čas, prestane striedať ženské. Pritom som robila, čo som mu na očiach videla.
Teraz má zase inú, tak ma ignoruje, ale ešte predtým ma stihol poriadne zotrieť, aby mal dôvod, prečo má zase inú. Samozrejme, že ju nepriznal, to neurobil nikdy, ale ja viem, že sám nie je. Prečo mi nepovie pravdu, prečo stále zahmlieva, klame, to naozaj neviem. Radšej je na mňa hnusný. Začala som chodiť k psychológovi, ten radí nereagovať, lepšie zablokovať. Lenže …. k čomu mi sú také rady, keď hlava vie, ale srdce nevie povedať a dosť. Mám pocit, že keď ho zablokujem, stratí môj život zmysel. Napriek tomu, že mi tento vzťah nevzťah len berie a nič nedáva. Neviem, ako inak sa toho všetkého zbaviť, zabudnúť naň raz a navždy a nájsť si niekoho, kto si ma bude vážiť..
